Nie je rozvojová pomoc ako rozvojová pomoc

Autor: monda. eu | 5.2.2015 o 12:40 | (upravené 11.3.2015 o 21:29) Karma článku: 4,51 | Prečítané:  503x

Po desiatkach rokov rozvojovej pomoci (vyčíslenej až na jeden bilión dolárov počas uplynulých 60 rokov) a zo stavu, v akom sú africké krajiny dnes, je zrejmé, že niečo nefunguje. Kniha Dead Aid (Mŕtva pomoc: Prečo pomoc nefunguje a ako pre Afriku existuje lepšia cesta) od zambijskej autorky Dambisy Moyo je jedna z mnohých, ktoré spochybňujú účinnosť oficiálnej rozvojovej pomoci. Jej kritika sa stáva populárnejšou medzi zainteresovanými v rozvojových štúdiách. Chýba však medzi verejnosťou, ktorá je bombardovaná bilboardami smutných, hladných afrických detí a masírujúca si svedomie kúpou napríklad ‘pomáhajúcich’ topánok.

Čo je zlé na TOMS topánkach a zbierkach šatstva pre Afriku

Kniha Dambisy Moyo má silu aj preto, že neprichádza od ‘middle-aged white men’, ale od ženy Afričanky, ktorá reprezentuje silnú intelektuálnu vlnu afrických odborníkov kritizujúcich oficiálnu rozvojovú pomoc krajinám tohto kontinentu. Hlavným argumentom Moyo je, že chudobnému nemá význam dávať rybu, ale prút, aby sa mohol uživiť sám a stať sa tak sebestačným. Toto ponaučenie je všeobecne známe, no niekde počas toho vyše polstoročia zištnej a výčitkami naplnenej pomoci sa, zdá sa, naň postupne zabudlo.

Verejná diskusia o rozvojovej pomoci.Verejná diskusia o rozvojovej pomoci. (CEEV Živica)

Jedným z príkladov prezentovaných v knihe je život chudobného dedinského výrobcu sietí na komáre, ktoré v tropickom prostredí šíria maláriu. Po vypuknutí choroby sa medzinárodné rozvojové agentúry prebudia a zaplnia úbohú maláriou postihnutú krajinu sieťkami proti hmyzu. Dovtedy sebestačný sieťkar, ktorý zamestnával zopár ľudí a tým dával živobytie niekoľkým rodinám, musí zatvoriť biznis, odísť z vidieka a s veľkou pravdepodobnosťou žiť v slume pri jednom z veľkých miest, kde si musí nájsť prácu. Podobne to platí aj s už v úvode spomenutými TOMS topánkami, či zbierkami šiat. Ak tieto výrobky – mienené pomáhať a uľahčiť životy ľuďom – zaplnia miestne trhy, automaticky tým znížia ceny a odstavia mnoho domácich podnikateľov od práce a samostatnosti.

Po pár rokoch – keď sa sieťky, šatstvo či topánky opotrebujú – už v okolí nie je nikto, kto by ich opravil alebo vyrobil nové. Tým dlhodobý efekt ‘pomoci’ v konečnom dôsledku iba uškodí domácemu obyvateľstvu a spraví ho viac závislým od ďalšej pomoci. V argumentoch sa samozrejme dá ísť aj oveľa ďalej. Už aj v tejto fáze sa nám však ponúka otázka: čo s týmto stavom robiť?

Aká je tá lepšia cesta?

Moyo navrhuje rozvojovú pomoc postupne zrušiť (teda transfery a pôžičky africkým vládam) a nefinancovať tak skorumpovaných politikov, úradníkov, diktátorov, vytvárať príčinu bojov o vplyv a moc. Naopak, treba dať krajinám šancu dostať sa z pozície žobráka na pozíciu obchodného partnera.

Neférovosť rozvojovej pomoci sa podľa Moyo dá vidieť aj v tom, že zatiaľ čo sa dlh afrických krajín neustále zvyšuje, západné krajiny ochraňujú svoje ekonomické záujmy. Robia to napríklad tým, že nezabezpečia férovejšie podmienky pri prístupe na trhy, akými sú bavlna či cukor, v ktorých majú rozvojové štáty trhovú výhodu. Táto neprávosť je roky terčom aj kampaní organizácie Oxfam.

Kritici však tvrdia, že ukončenie pomoci by znamenalo aj koniec programov, od ktorých závisia životy. Nie je teda podľa nich riešením rozvojovú pomoc zrušiť, ale spraviť ju efektívnejšou a hlavne spravodlivejšou, aby sa dostala k tým, ktorí ju potrebujú.

Podľa Artura Escobara, antropológa špecializujúceho sa na post-rozvoj, by riešením malo byť vytvorenie priestoru pre lokálne komunity a ich tradície. Iniciatíva komunít môže prispieť k udržateľným riešeniam problémov, na rozdiel od rozvojovej pomoci Západu, ktorá podľa neho predstavuje ukážku morálnej a kultúrnej nadradenosti tejto pomyselnej časti sveta.

Dambisa Moyo v závere odporúča investovanie do afrických firiem. To by im umožnilo „vlastniť svoj rozvoj“, skrz západnú podporu lokálnych iniciatív a podanie ‘prútov’ namiesto ‘rýb’.

Nám ostatným, ktorí sa zaujímame o problém a radi by sme niečo spravili, ostáva pýtať sa tie správne otázky. Ako z tohto príspevku vyplýva, nie je totiž rozvoj ako rozvoj a je teda rozdiel medzi tým, či spravíme ‘dobrú vec’ kúpou topánok, ktoré postupne odstavia od práce miestnych obuvníkov, alebo kúpou – napríklad – ručne robených bábik, ktorými podporíme podnikavosť komunít. Zostáva samozrejme aj tretia možnosť – nekúpime si nič, čo nepotrebujeme.

Daniela Kellerová - slovenská blogerka o globálnych témach

article_photo

Článok vznikol v rámci Európskeho roka rozvoja 2015 v spolupráci s Plaformou mimovládnych rozvojových organizácií. Článok bude uverejnený aj na stránke www.err2015.zifer.skText vznikol bez nároku na honorár. Uverejnené texty reprezentujú výlučne názory ich autorov. Edukácia@Internet a Slovenské centrum pre komunikáciu a rozvoj (partneri v projekte Global E-learning, zriaďovatelia portálu monda.eu) sa nemusia stotožňovať s názormi či postojmi v nich obsiahnutých.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V starostlivosti o srdce patríme medzi najhorších v Európe. Pozrite si rebríček

V prieskume Slovensko získalo nízke známky pre zlý životný štýl svojich obyvateľov a aj dlhé čakacie lehoty na vyšetrenia.

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami Národnej banky.


Už ste čítali?